Za tolik hanby plakat nedovedu.
Tlučení na výra je slovo.
Tak špatná pravda a tak krásná řeč.
(Jan Skácel)

Krádeže dětí státem

30. září 2012 v 2:00 |  Dokumenty
Predslov:
Problematika krádeží detí v UK vzhľadom na neuveriteľnosť vyžaduje uvedenie do situácie. Konkrétne zdroje a odkazy nie sú uvádzané zámerne. V prípade vážneho záujmu sa k mnohým dopracujete sami.
Ak spomenieme zaobchádzanie s deťmi, Veľká Británia je známa ako krajina s najhoršou reputáciou na svete. Britské obyvateľstvo sa zo zločinov spáchaných na deťoch v období tzv. exportu britských detí spamätáva dodnes a éru oficiálne označuje ako najväčšiu škvrnu anglickej histórie. Žiadny národ na svete nespáchal tak obludné zločiny na vlastných deťoch ako Británia. Čo je viac než zarážajúce, oficiálne ukončenie obchodovania s deťmi sa udialo až koncom sedemdesiatich, začiatkom osemdesiatich rokov za vlády Margaret Thatcherovej
Skončilo ale skutočne?
Nech to už znie akokoľvek nepravdepodobne a neprijateľne, doslova kradnutie detí štátom má vo Veľkej Británii takmer sto ročnú tradíciu. Desaťtisíce detí boli násilne odobrané rodičom bez zjavných príčin. Jednalo sa hlavne o slobodné matky a rodiny zo sociálne slabších vrstiev. Rodičia sa o príčinách dozvedali len hmlisto, alebo vôbec nie. Nikto kto sa pokúšal rodičov zastupovať sa k informáciám nedostal z dôvodu geniálne navrhnutého zákonného utajenia.
Medzi najsmutnejšie prípady patria tie, v ktorých bolo matkám detí oznámené, že ich deti po neoprávnenej a nepotrebnej hospitalizácii počas pobytu v nemocnici zomreli. V skutočnosti však deti putovali na Nový Zéland, do Kanady a do Austrálie, kde ich namiesto milujúcich náhradných rodičov čakali extrémne nehostinné podmienky sirotincov, sexuálne zneužívanie, ťažká fyzická práca, často smrť zimou a vyhladovaním.
Bitie detí bolo dennou rutinou, tak ako boli rutinou nočnou návštevy postelí tých, ktoré sa k luxusu ako vlastná posteľ dopracovali. Ukradnuté deti nenašli útočište a ochranu nikde. Najmä ak šlo o deti expedované do Austrálie, kde austrálska vláda bola oficiálnym garantom:
Štát sa mal o nás
starať,
hovorí (dnes už) pán Johnston
V deviatich rokoch som bol inštitucionalizovaný v Austrálii. Nikdy som nemal možnosť hovoriť so sociálnym pracovníkom zastupujúcim vládu. 'Kresťanskí Bratia' nás mali plne k dispozícii a mohli s nami robiť čo chceli. A robili.
Ukradnuté deti bývali expedované k "náhradným rodičom" v groteskných podmienkach pripomínajúcich nacistické transporty. Sprievodným javom prípadov nútených adopcií zachovaným dodnes, je prítomnosť tzv. tajného kódu, čo je inými slovami záruka, že k údajom nebude mať nikdy nikto z nezasvätených prístup.
Mnohé z detí ukradnutých prostredníctvom násilných adopcií nikdy nedosiahli plánované destinácie. Často sa stali obeťami priekupníkov s deťmi, alebo s ľudskými orgánmi, čo vlastne znamenalo termináciu detí. Existencia organizácií tohto druhu je v UK zdokumentovaná a prístup k nej nie je jednoduchý.
Nejde o konšpiračnú teóriu. Osudom ukradnutých detí sa v Anglicku zaoberajú desiatky žurnalistov, súkromných vyšetrovateľov a v poslednej dobe vzhľadom na obrovský tlak verejnosti aj členovia parlamentu. Hromadia sa výpovede pracovníkov detských opatrovateľských domov a niekoľkých sociálnych pracovníkov. Deje sa to i napriek tomu, že sú zastrašovaní a nútení k mlčanlivosti. Medzi časté obete patria migranti, ktorých domáce vlády sa po desaťročia márne snažili o dialóg s britskými autoritami. Podľa niektorých informácií uspeli len tie, ktoré zákonným spôsobom zorganizovali britským rodičom žijúcim v ich krajine recipročnú skúsenosť.
V niektorých prípadoch prisťahovalci prostredníctvom kostolov a svojich domácich vládnych zástupcov organizovali tiché humanitárne akcie. V opačnom prípade by mnohí z nich v štádiu kedy sú systémom pripravovaní pre nútenú adopciu nedokázali opustiť krajinu bežným spôsobom.
Ich (údajná) "neschopnosť" alebo "konkurencia trhu" ich dostala do situácie, kde stratili všetky príjmy, neskôr samozrejme bývanie. Nové si nedokázali narýchlo zabezpečiť. Až sedemdesiat percent oficiálnych agentúr v UK, byty a domy neprenajíma cudzincom. Žiadnu diskrimináciu nie je možné dokázať. Pri neformálnom rozhovore s pracovníkmi agentúr vám bude vysvetlené, že o každý byt, alebo dom ktorý je k dispozícii má záujem v priemere 40 uchádzačov. To že ho nedostanete práve vy znamená iba toľko, že majiteľ prešiel zoznamom uchádzačov a vás si jednoducho nevybral. To že ste o predmetnú zrúcaninu mali záujem iba vy, sa samozrejme nedozviete.
Ak máte pocit, že ste sa stali obeťou "vlastnej neschopnosti," inými slovami ak vás štát v spolupráci s bankou pred-programoval k úpadku, kedy je odobratie detí v UK jednoduchšie ako obyčajne, neváhajte organizovať humanitárnu akciu. Ak prostredníctvom domácej vlády takúto akciu zorganizujete, autobusy nestačí poslať do Londýna. Postihnuté rodiny budú v takom stave, že neodcestujú ani do susednej dediny. Je nutné ich vyzdvihnúť v odľahlejšom kúte ich bydliska.
Každý prebudený Angličan s nižším príjmom vie, že k lekárovi sa s deťmi nechodí v piatok poobede. Nikto za žiadnych okolností dobrovoľne nekontaktuje sociálny úrad. Nikto za žiadnych okolností nevypĺňa "Electoral Register" bez ohľadu na vyhrážky, nikto sa nezúčastňuje "Census-u," bez ohľadu na vyhrážky. Iba Prisťahovalci.
(Nie, nepomýlili sme si storočie a tiež prosíme ušetrite nás od komentárov typu "Žijem v UK veľa rokov a pracujem v sociálnej sfére…). V UK žijú aj iní ľudia, ich rodičia aj starí rodičia. (Bez urážky, nie je na to čas).
Nikto z Angličanov nepoužíva tzv. manažér finančnej útraty ponúkaný prostredníctvom online banking. Jeho účelom nie je vytvorenie prehľadu, ale profilu a už vôbec nie pre vás.
Zločin s nesmierne dlhou tradíciou v Británii, je sarkasticky označovaný za národný šport. Je čiastočne tolerovaný vyššou spoločenskou vrstvou, ktorú prisťahovalci počas svojho života nestretávajú. Je ťažko sa nezmýliť. Niekedy prisťahovalci žijú v štvrti, kde sused - dentista jazdí na červenom Ferrari. Nepatrí k vyššej spoločenskej vrstve, majitelia Ferrari tiež nie. Pritom Fiat vlastní aj Alfa Romeo, Fiat, Lancia, Maserati, Chrysler, Dodge a 20 percent z Jeep-u.
Posledné ospravedlnenie, ku ktorému bola Británia donútená sa konalo v roku 2009, za administratívy Gordona Browna. (Článok nájdete v Pravde, pôvodný článok priniesol Telegraph). Ospravedlnením sa samozrejme nič nekončí, podobný proces stojí niekoľko sto miliárd na odškodnom a je krajne nepopulárny. Mnohé z naivných zahraničných vlád netušia, aký rozmer má "beštia," ktorej dýchajú do tváre.
Vzhľadom na mohutný zdroj príjmov ovplyvňujúci domáci a zahraničný finančný tok, ako aj na jeden z najtradičnejších pilierov ekonomiky, ide o takmer nedotknuteľnú konštrukciu. Cesty k organizátorom vedú k politickým špičkám a špičkám monarchie, čo znamená, že situácia sa zlepšuje menej ako milimetrovými krokmi. "Zákonnou cestou" sú zaangažované všetky z troch existujúcich vládnych zastupiteľstiev. Činnosť vykonávajú pod zásterkou prísnej, príkladnej až prehnanej starostlivosti o deti. V skutočnosti, napriek akémukoľvek dojmu, ktorému migranti v UK podľahli, britské sociálne služby nie sú na požadovanej úrovni, rovnako opatrovateľské domy, ktoré vo väčšine prípadov sú súčasťou schémy na ukradnutie vládnych prostriedkov určených na opateru detí.
Ako sa dočítate v britskej tlači, sociálni pracovníci sa občas aktivujú až v momente, keď majú príležitosť k činnosti. Autori článkov, hlavne v Telegraph, ktorí nepíšu články tohto druhu prvý krát, sa často o nárokoch obetí, alebo prípadných sporoch zahraničných vlád vyjadrujú hanlivo, posmešne a vystupujú nadradene. Ak vás zaujímajú informácie ohľadne ukradnutých detí, nedajte sa odradiť. Nemyslia to celkom vážne. Mnohí boju proti zločinu zasvätili celý život. Ak by postihnutým rodinám a obzvlášť krajinám prejavili náznak sympatií, celkom určite by už nenapísali ani riadok.
Rodinám žijúcim v Anglicku je doporučené zaregistrovať všetky ohrozené deti na príslušnom ministerstve vo svojej krajine pôvodu, s dôrazom na deti narodené v UK. Ministerstvá majú možnosť upovedomiť ambasády. Deti väčšinou nemajú rodné listy krajiny pôvodu. Deti narodené v UK nie sú britskými občanmi.
Brian Gerrish vo svojom hodinovom príhovore približuje vyššie opísanú problematiku.
Brian Gerrish - Kradnutie detí štátom
Mali sme štyri intervencie, v ktorých nás zastrašovali, že nesmieme zverejniť, čo sa v Británii deje s deťmi.
To čo sa deje je niečo čo som neveril, až kým si mi v redakcii nesadla matka s podrobnou súdnou dokumentáciou.
V dnešnej Británii dochádza ku kradnutiu detí tajným súdom za účelom obchodovania. Autor Jack Frost problematiku sumarizuje v knihe "Gulagy rodinných súdov." Ďalší žurnalisti praktiky nazvali "Kradnutie detí štátom."
Keď sme pre malú komunitu založili noviny UK COLUMN (online a tlačenú verziu) z dôvodu odhaľovania masívnych podvodov a korupcie verejného sektoru, naši dobrovoľníci nemali tušenia čo odhalia. Najväčším šokom boli hlásenia o deťoch ukradnutých rodičom po celej Británii.
Dovolím si opraviť tých, ktorí sa nazdávajú, že eugenika k nám prišla od nacistov. Opak je pravdou. Prišla z londýnskej inštitúcie a nacistom sme ju exportovali my.
Hromadia sa prípady, kde je rodičom vysvetlené, že na to aby mohli mať deti nie sú dosť dobrí.
Deti sú používané na testovanie liekov v nemocniciach. Ak počas pobytov v nemocnici zomrú, záhadne im miznú orgány.
Nedávno bol požiadaný otec rodiny z ktorej bol odobraný chlapec o darcovstvo orgánov pre jeho syna. Akýkoľvek kontakt so synom mu ale nebol umožnený.
Každý kto sa dotkne ukradnutého dieťaťa zarába. Momentálne hovoríme o 20 miliardovom priemysle.
K ďalším typom nútených adopcií patria praktiky, kde sú novorodenci odoberaní matkám hneď po pôrode. Príčinou je možnosť emocionálneho zneužívania zo strany rodičov.
Doslov:
Radi by sme vás poprosili, aby ste skôr ako sa rozhodnete nevšednú tému komentovať podnikli svoj vlastný prieskum.

Video:
Brian Gerrish - Child Stealing by the State ( 1 hour Talk )
Pravda za zneužíváním dětí - D.Icke
Zdroj:

 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.